Ľubica
Gracíková

Nemal som s pani zástupkyňou veľa zážitkov ani stretnutí, ale vždy keď len prešla okolo vznikla v okolí pozitívna atmosféra. Vždy na nej bolo vidieť že to je osoba skvelého charakteru ktorá podporí, rozosmeje, a pozdvihne. Aj na lyžiarskom, keď mi pomáhala s vecami ktoré som nezvládal, a vždy vedela o čo ide a ako na to. Toto je obrovská strata pre našu školu, a naša milovaná pani zástupkyňa nám bude hlboko chýbať.

Ľubi, zvesť o tvojom odchode, nás zasiahla úplne nepripravených. Ochromení smútkom a bolesťou sa stále snažíme vyrovnať s touto tragickou správou.. Ale je to nesmierne ťažké, a zatiaľ nemožné. Tá bolesť je tak omračujúca a zadúšajúca, berie dych aj slová. Nebola si len kolegyňou, ale skvelou, srdečnou, úprimnou a láskavou kamarátkou.
Ďakujem ti za všetku tú pomoc pri príprave školských akcií, snáď nebola udalosť, na ktorej by si nepriložila ruku k dielu. Nikdy som ti nestihla dostatočne poďakovať, no veď poďakujem nabudúce... A zrazu už žiadne nabudúce nie je.... Toľko by som ti toho ešte potrebovala povedať..
Ľubi, ďakujem ti za priateľstvo, za všetky rozhovory, spoločné posedenia v škole, smiech, a večne dobrú náladu, ktorou si nás vždy „nakazila“... Za to, že si nám ukazovala, ako sa žije život naplno s odvahou a láskavým srdcom. Toľko si toho vedela stihnúť za jeden jediný deň.
Dobro, ktoré si tu zanechala, bude žiť naďalej prostredníctvom nás, ktorí sme ťa mali radi. Tvoje stopy nezmiznú. Budú žiť v našich spomienkach, na všetkých cestách, ktorými si sa vozila, na miestach, ktoré si navštívila....
Milovala si prírodu, hory, nekonečné cesty. Je tak ťažké prijať, že taká sila a energia, sa už nevráti medzi nás. Nikdy si nevydržala dlho nečinne sedieť, ustavične si plánovala ďalší výlet, ďalšiu cestu.
Ďakujem, že som ťa mohla spoznať, hoci len krátkych 11 rokov, ale nezabudnem na teba nikdy. Neviem, prečo musela tvoja cesta skončiť tak skoro. Ale viem, že ty by si nechcela, aby sme sa utápali v smútku. Tak sľubujem, že si ťa budem navždy pamätať s úsmevom. Ako nám rozosmiata a šťastná mávaš zo stupňa víťazov, s ďalšou medailou na krku. Ako si vedela v okamihu roztancovať celú sálu a zapojila aj všetkých zarytých „netanečníkov“. Ako sme sa nasmiali na posedeniach v zborovni...
Tak odpočívaj v pokoji v tej krásnej Turčianskej doline, ktorú si tak milovala. V tichu hôr, kde každý východ slnka začína nádejou. Kde ticho nebolí, ale lieči.
Tam, v objatí prírody, ktorá ti bola druhým domovom, snívaj svoj večný sen, slobodne, navždy...
Hovorí sa, že čas lieči. Ale dnes viem, že čas nás iba učí žiť s tým, čo sa vyliečiť nedá.
Zbohom Ľubi...budeš nám tu tak veľmi chýbať....

Prijmite hlboku sustrast nad stratou drahej Lubky bolo nam ctou poznat celu rodinu Simonidesovcov lucime sa s tebou draha Lubka: Jana, Betka, Martin s dcerou Monikou, Janka s dcerou Luckou, Miska s manzelom a Marel s manzelkou z Bernolakova